Vo svojej práci sa často stretávam s otázkami posmrtného života a spojenie sa so zosnulým, s jeho dušou. Tak ako narodenie, ktorá je tá najkrajšia životná udalosť aj smrť menej radostná patrí do našich životov a treba ju prijať. Príde duša do neba? je spokojná? čo mi chce odkázať ? Počas nášho života sme úzko naviazaní a prepojení s našimi blízkymi a občas vyriekneme slová, urobíme chyby a omyly, ktoré sa nedajú vrátiť späť. Nevieme odpúšťať a ani odpustenie prijať. Keď si to uvedomíme je už neskoro.
Vo väčšine prípadov zosnulé duše trápi už spomínané odpustenie. Stretávam sa aj s požiadavkami ako je napríklad obuv, oblečenie spojené s poslednou rozlúčkou, upravenie hrobu a kvety aké by tam chcela zosnulá, zosnulý mať atď. Mnohokrát vidím duše na miestach, ktoré milovali ale aj pri ktorých zahynuli tragicky, alebo si sami siahli na život.
Pre dušu je niekedy ťažké odísť a nedokáže to sama a preto je potrebné sa spojiť s človekom, médiom, ktorý ma na to nazvem to laicky oprávnenie z nebies. Nemusí isť vždy len o kňaza. Musím, ale podotknúť, že to nie je ako vo filmoch a spojenie a kontakt s dušou nie je vôbec jednoduchý. Odvádzať duše do svetla je tiež jedno veľké poslanie.
Na záver vám dám jednu múdru a starú radu.
Nehnevajte sa jeden na druhého, odpúšťajte. Naplno a s láskou žite, aby ste na konci vašich životných síl mohli s úsmevom na tvári povedať, že ste nežili nadarmo.