Mnoho ľudí má sklon ľutovať iných aj seba, pričom to považujú za prejav citlivosti a láskavosti alebo podpory. Netušia, ako škodlivá ich ľútosť je. Jej korene sú v pýche. Pozitívnym zmyslom ľútosti je prejaviť, že nám na niekom záleží, že nechceme, aby trpel. V skutočnosti je ľútosť oslabovaním toho, koho ľutujeme, veď ho pokladáme za chudáka, slabocha, ktorý musí znášať niečo zlé a nevie si sám pomôcť. Ak ľutujeme seba, prejavujeme nedostatok sebaúcty, sami seba nemáme v úcte, nedôverujeme svojim zdrojom, schopnostiam, vedomostiam. Nedôverujeme tomu, že dokážeme nájsť správny postoj. Ľútosť je agresívna emócia a preto vyvoláva agresívnu reakciu. Precíťte na chvíľu, ako sa cítite, keď vás niekto ľutuje. Cítite sa vtedy lepšie, šťastnejšie alebo vám, naopak, klesá sebaúcta? Ľudia si ľútosť často mýlia so súcitom. Ľutujeme z mysle, ega, naopak, súcitíme zo srdca, čistým citom.

Lútosť (grécky metanoia, latinsky penitencia) je agresívna emócia, ktorej synonymá sú aj kajúcnosť, pokánie, skrúšenosť, poľutovanie, výčitky svedomia, zármutok, žiaľ a hlboký žiaľ.
Ľútosť je emočná antipatia, negatívny postoj k minulej osobnej aktivite a správaniu. Ľútosť je častý pocit, keď niekto má pocity ako hanba, smútok alebo pocit viny po realizácii akcií, pri ktorých si osoba neskôr želá, aby ich neurobila.
Mnoho ľudí má sklon ľutovať iných aj seba, pričom to považujú za prejav citlivosti a láskavosti alebo podpory. Netušia, ako škodlivá ich ľútosť je. Jej korene sú v pýche. Pozitívnym zmyslom ľútosti je prejaviť, že nám na niekom záleží, že nechceme, aby trpel. V skutočnosti je však ľútosť oslabovaním toho, koho ľutujeme, veď ho pokladáme za chudáka, slabocha, ktorý musí znášať niečo zlé a nevie si sám pomôcť. Ak ľutujeme seba, prejavujeme nedostatok sebaúcty, sami seba nemáme v úcte, nedôverujeme svojim zdrojom, schopnostiam, vedomostiam. Nedôveruje tomu, že dokážeme nájsť správny postoj. Ľútosť je agresívna emócia, a preto vyvoláva agresívnu reakciu.
Precíťte na chvíľu, ako sa cítite, keď vás niekto ľutuje. Cítite sa vtedy lepšie, šťastnejšie alebo vám, naopak, klesá sebaúcta? Ľudia si ľútosť často mýlia so súcitom. Ľutujeme z mysle, ega, naopak, súcitíme zo srdca, čistým citom.

Človek, ktorý iných ľutuje, zvyčajne ľútosť pokladá za ušľachtilý cit, a preto vôbec nechápe, prečo na jeho dobré činy a slová ľudia reagujú skrytou aj otvorenou agresivitou. Ľútostivý človek môže často trpieť onkologickým ochorením. Kde je príčina? Ľútostivý človek si nevedome potrebuje zvýšiť sebahodnotu, sebaúctu, preto nevedome vyhľadáva situácie a ľudí, v porovnaní s ktorými je na tom lepšie. Keď ich nájde, zvýši sa mu sebavedomie, sebaúcta. Následne ale rastie aj pýcha ako dôsledok oddelenosti od ostatných a tiež súdenia a porovnávania seba s inými. Pýcha je agresívny pocit nadradenosti. Ten prebudí pocit viny a človek sa ľútosťou snaží oslabiť nepríjemný pocit z toho, že je na tom lepšie ako niekto iný. Cíti sa byť nevedome vinný, že je na tom lepšie ako ľutovaný.
Pocit viny je opäť toxický, znižuje sebaúctu.
Navyše, vina vyžaduje trest, a tak prichádza ochorenie v dôsledku viny a trestu. Tak sa človek dostáva do pasce, z ktorej nevidí východisko. Prejavením ľútosti, akoby sa ospravedlňoval sám pred sebou alebo pred ľutovaným človekom, čím je presvedčený, že zlepšuje svoju situáciu.
Silná ľútosť môže viesť aj k veľkému trápeniu sa za iných, čo je tiež pre zdravie negatívne, pritom ľutovanému tým nijako nepomôžeme. Môžeme precítiť, ako sa cítime po rozhovore s človekom, ktorý je plný ľútosti či sebaľútosti. Berie nám to energiu. Máme tendenciu ho ľutovať a tým preberáme jeho problémy na seba, pritom ich ale nemôžeme riešiť, ba ani zmeniť. Tým sa paralyzujeme a ochromení strácame energiu, motiváciu a radosť zo života.

Namiesto ľútosti môžeme precítiť súcit, čo je vlastne poslanie prúdu lásky, požehnania a želania úspechu a šťastia. Môžeme to podporiť tým, že si takého človeka predstavíme ako zdravého, šťastného a spokojného. Takáto forma súcitu nás posilní a je aj vzájomne užitočná. Nie náhodou jeho Svätosť Dalajláma, často hovorí o potrebe rozvíjať v sebe kvalitu súcitu.
Ľútosť pociťujú ľudia, ktorí nevidia, nechcú alebo nemôžu vidieť, že svet je dokonalý, harmonický a spravodlivý.
Sústredia sa na svoje sebecké, egoistické ciele, ktoré sú často v rozpore s cieľmi celej prírody, sveta, ktorého sú rovnocennou súčasťou a nie jeho nadradenou časťou. Ľútosťou sa človek nadraďuje a tým sa stavia sám proti sebe. Je to dôvod, prečo sa človek potom cíti slabý, nespokojný a často chorý. Ľútosť je prejavom nedostatku sebadôvery a viery ako takej. Ľútostivý človek nie je napojený na svoj potenciál, svoje zdroje, preto sa pokladá za slabého a ohrozeného. Žije v strachu, trápi sa a je nespokojný so svojím životom. Namiesto ľútosti môžeme však inému človeku konkrétne pomôcť, samozrejme, pokiaľ o pomoc požiada.
Je veľmi ťažké zbaviť sa ľútosti najmä voči najbližším, na ktorých nám záleží najviac. Čím viac skutočnej lásky však máme v duši, tým menej miesta ostáva pre ľútosť.
Kto sa ľutuje, pokladá sa za obeť.

Osobitným problémom ľútosti je sebaľútosť. Iných pokladá za tvorcov svojho života. On iba reaguje na podnety, ktoré prichádzajú zvonku. Takýto, v reaktívnom svete žijúci človek, hodnotí ľudí, veci a javy okolo seba ako dobré alebo zlé. Súdi iných a súdi aj sám seba. Podľa princípu, kde je obvinený, je aj sudca a kde je sudca, tam je aj trest. Takýto človek následne v sebe spúšťa seba trestajúce programy. Preto je dôležité a nevyhnutné prebrať zodpovednosť za svoj život.
Ľútosťou, tým, že myslíme na všetko to nešťastie a chudobu, si choroby priťahujeme do života na podvedomej úrovni. Následne sa to človeku vracia ako negatívna spätná väzba z okolia. Napokon niet sa čo čudovať, veď vysielal negatívne až zhubné myšlienky.
Ľútosť môže byť aj maskovaná výčitka.

Ak človek ľutuje svoje slová a činy, v skutočnosti si ich vyčíta. Je za tým teda nespokojnosť, ktorej koreň je opäť v nízkej sebadôvere a, samozrejme, aj sebaúcte.
Nahradiť ľútosť prianím zdravia, šťastia, hojnosti a spokojnosti znamená sústrediť sa na to, čo potrebujeme do našich životov priťahovať. Mýliť si skutočnú lásku a súcit s ľútosťou je hlbokým omylom s fatálnymi dôsledkami na zdravie a pokoj v duši. Láska lieči, ľútosť deštruuje.
Niektorí ľudia dokážu ľútostivosť iných zneužívať vo svoj prospech. Môže to byť žobrák, ktorý si so sebou vezme psa, keď žobre alebo matka, ktorá vezme malé dieťa, ktoré občas uštipne do zadočku, aby plakalo v pravej chvíli. Ak ide okolo ľútostivý človek, veľmi rýchlo sa do nastavenej pasce chytí. Cíti sa vinný, že sa má lepšie ako žobrajúci, a preto sa z pocitu viny vykúpi. V Indii som sa však stretol s iným prístupom. Ľudia sa tam prirodzene delia, zdieľajú. Ak je niekto obdarovaný, ihneď časť z toho, čo dostal, podaruje niekomu inému, kto to tiež potrebuje.
Je potrebné sa naučiť zdieľať a deliť sa.

Potrebné je naučiť sa rozlišovať, kedy niekto s nami manipuluje, aby sme konali tak, ako chce on.
Najtoxickejšou formou ľútosti je však sebaľútosť. Je prejavom veľmi nízkej dôvery v seba, ľudí, prírodu, Boha. Človek má pocit, že nemá žiadnu hodnotu, že ho nikto nemá rád. Problém je však v tom, že nemá rád predovšetkým sám seba. V dôsledku tejto seba-agresie sa bioenergetické bloky prejavia predovšetkým v druhej a tretej čakre.
Človek s blokmi v tretej čakre (čakra solar plexus) oceňuje sám seba podľa toho, ako pomáha iným, pretože ich ľutuje. Jeho vedomie vlastnej hodnoty je nesprávne. Jeho prvotným prianím je starať sa o iných. Preto sú typickými emóciami blokovanej energie tretej čakry ľútosť, sebaľútosť, potláčanie hnevu, pocit zbytočnosti a pocit viny. Táto čakra je centrum súvisiace s vedomím vlastnej ceny.

S energetickým blokom solárneho plexu je často spojená cukrovka. Spirituálnou príčinou tohto ochorenia je to, aby sa človek naučil vyjadrovať svoje pocity vyváženým spôsobom a uvedomil si vlastnú hodnotu. Je tu typická manipulácia, a to hlavne vo vzťahoch k blízkym.
Ďalším príkladom sú žlčníkové kamene, ktoré sú spirituálne spojené s prianím vyhovieť „tým ostatným“ a, samozrejme, tiež potlačenou ľútosťou alebo hnevom. Nakoniec sa hnev ukladá do žlčníka ako do akejsi pripravenej nádoby. A to preto, aby takto uložené žlčníkové kamene v podobe hnevu raz človek, ak sa nahnevá, mohol vybrať a po niekom od zlosti hodiť. Ak je žlčník chirurgicky odstránený, väčšinou sa nič nezmení a človek takýto hnev, ktorý je potlačený, ukladá niekde inde, spirituálne je to často pečeň.
Ďalším príkladom sú ochorenia sleziny. Podľa tradičnej čínskej medicíny, ak dôjde v tejto oblasti k energetickému bloku, objavia sa pocity osamelosti, ktoré môžu prechádzať až do pocitu úzkosti alebo nepriateľstvu voči celému svetu, čiže sebaľútosti.

Ľútosť má svoje typické prejavy aj v oblasti druhej (krížovej) čakry. Ako príklad môžeme uviesť tumory (nádory) maternice, ktoré sú spirituálnym prejavom ľútosti a túžby urobiť si v živote čas aj na vlastné potreby svojej ženskej podstaty, respektíve energie vnútornej ženy.
Podobne aj vaječníkové cysty sú spirituálnym prejavom vnútornej bolesti, ktorá nebola spracovaná. Tekutina v cyste je symbolom nevyplakaných sĺz. Žena má pocit, že došlo k niečomu, čo bráni jej prejavu. Často je duchovný následok citového zneužívania a vydierania. Preto je dôležité aj v takomto prípade navrátenie vlastnej sebaúcty.
Zdravý postoj k životu je predpokladom dobrého zdravia.
Úcta a rešpekt k životu prinášajú pokoj do duše a lásku do srdca, nezabúdajme na to, ak spozorujeme na sebe alebo okolo seba ľútosť. Nepodľahnime jej a myslíme aj na to, že má veľa zákerných foriem. Na čo sa sústredíme, to si priťahujeme. Vyplýva to zo základného zákona Univerza, podobné priťahuje podobné.
Sústredenie na problémy prináša ďalšie problémy, sústredenie na možnosti prináša nové možnosti. Je na nás, na čo sa sústredíme, o čom premýšľame, čo si priťahujeme.

Vladimír Červenák.